Gejza Sádecký
Povesť o domanižskom hrade Gejza Sádecký Domanižský hrad už nejestvuje. Na jeho mieste stojí nová škola. Niet pamätníkov, čo ho videli stáť. Zachovala sa len dobová rytina van Nypoorta z roku 1686, približujúca jeho vzhľad. Ale pre nás je dôležité, že sa zachovala povesť, ktorá hovorí viac o jeho vzniku a osude. Boli to neisté a zlé časy, keď sa syn grófa Draškoviča kdesi v Pätikostolí oženil s pôvabnou a krehkou Jasnou. Kráska s čiernymi očami a južanským temperamentom ho natrvalo očarila a bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek, len aby bola spokojná. Otcove dolnozemské panstvá, zámky a kaštiele, kde sa v tom čase s rodičmi zdržiaval, boli v neustálom ohrození od Turkov. Preto s nadšením privítal otcove rozhodnutie, venovať mu mestečko Domanižu na hornom Považí spolu s priľahlým panstvom. O čo sa viac potešil novému panstvu mladý pán, o to bola nešťastnejšia pekná Jasná. Tej, naučenej žiť veselým až rozpustilým spôsobom života vo veľkých mestách, sa neveľmi chcelo odísť kamsi do hôr len preto, že je to tam bezpečnejšie. Nakoniec ju manžel a vidina samostatnej panej presvedčili o tom, že bude lepšie na novom. Ale ani v Dornaniži nebol dlho pokoj. Časté výjazdy Turkov za lupom hore Považím vyľakali tamojších zemepánov i poddaných. Ľudia z dedín utekali, hľadali útočište za hradbami miest alebo múrmi hradov. Kde nebolo jedno ani druhé, zostala len možnosť úteku do horských dolín a úkrytu v hustých lesoch. Aj po porážke Turkov sa po krajine ďalej šírili nepokoje. Povstalecké hajdúske vojská, ktorých súčasťou boli aj turecké a tatárske oddiely sa dostali až do hornatých oblastí stredného Slovenska a ohrozovali i domanižské panstvo. Keď prenikli z Turca do Rajeckej doliny, ani záseky na cestách nezabránili lúpežným hordám, aby horskými cestami neprenikli od Fačkova cez Domanižu späť na Považie. Mladí Draškovičovci sa vtedy uchýlili na Lietavský hrad, kde sa zachraňoval aj mocný pán bytčianskeho zámku - Turzo. Domáci obyvatelia sa ukryli v Lazoch a pod Stranou, kam odohnali i dobytok. Menej početná skupinka vystráchaných domorodcov sa skryla v domanižskom kostolíku, kde zotrvali v modlitbách nádeje s miestnym farárom. Keď bandy lúpežných povstalcov a žoldnierov po vylúpení Bytče odtiahli dolu Považím, rozhodol sa majiteľ Domaniže na naliehanie svojej rodiny a richtára, postaviť podľa vzoru bohatých zemepánov hrad. Rozhodnutie ho priviedlo za kamenárskymi majstrami do Hričova a Kotešovej, ktorí ako slobodníci mali čas venovať sa svojej staviteľskej práci. Rozkreslený plán hradu odobrila celá rodinná rada. Tak isto vybrané miesto pre stavbu, naproti kostolu, na vyvýšenom mieste zvanom Skalka. Popod Skalku viedla cesta k Malej Domaniži, pokračujúcej až do Rajca. Zanedlho sa stavba rozbehla na plné obrátky. Z Kňazovej Lehoty vozili kamenné kvádre do základov, z Blatnice dlhé klady na zrubovú časť. V Lazoch pálili v peciach vápno. Do jesene boli vy-murované základy a časť sklepenía. Tesári priamo na stavenisku kresali a ukladali dlhočizné kmene, aby boli hotové, keď sa otvorí jar a stavba bude pokračovať. Do roboty bolo zapojené celé okolie. Volské záprahy na vŕzgajúcich vozoch dovážali piesok, tesárom dosky, kováčovi uhlie a železo. Cez zimu bolo treba nakovať klince, kliny, pánty, kľučky. Majstri od dreva zhotovovali okenné rámy, časti nábytku a kresali ťažké zárubne dverí. V neďalekom Rajci vypracúvali diviačie, jelenie a baranie kože na zakrytie podlahy a na lavice. Práce ustali len cez žatvu, keď dozrievalo žito na Nive a počas jesenných poľných prác. Do troch rokov hrad stál. Aj keď malý, ale predsa len hrad. So všetkým, čo k nemu patrilo. Na vyvýšenom kamennom podpivničení sa hrdo vypínala do výšky troch podlaží drevená zrubová stavba zvonku krytá doskami. V murovanej časti boli miestnosti pre zásoby potravín, maštaľ pre kone, miesto pre panský kočiar a ľahkú bričku. Našlo sa miesto aj pre pár kravičiek a samozrejme pre čeľaď a po-sluhu v kuchyni a v panských izbách. Hrad pôsobil už na pohľad masívnym dojmom a bol dobre viditeľný zo všetkých strán. Strohé zariadenie bolo prispôsobené spôsobu života panstva na vidieku. Pec, kamenný kozub bol v hlavnej miestnosti na prvom podlaží, kde trónil dlhý hodovací stôl, po bokoch s lavicami z červeného smreku a stoličky s vysokými operadla-mi, pokryté kožušinami. Nič už nebránilo majiteľom privítať na novom bydle urodzených hostí z najbližšieho okolia ale aj z Pešti, Pätikostolia a Kišmártoňu, kde sa predtým zdržiavali na otcových majetkoch. Nechýbala dobrá pijatika, víno, pivo a mäso zo všetkého čo behalo, lietalo a plávalo. Pandúri a služobníctvo sa mohli pri nosení mís s jedlom od úslužnosti pretrhnúť. (Pokračovanie na ďalšej strane)