Pozvané panstvo bolo spokojné. Po niekoľkodňovom hodovaní prví odchádzali hostia z Bytče a Lietavy, za nimi zo Súľova a poslední čo boli najbližšie - z Považského hradu.
Unavený a nevyspaný gróf po odchode hostí sa z najvyššie položených okien kochal pohľadom na mestečko s domami rozhodenými okolo cesty a potoka. Bol spokojný so svojím dielom. Majstrov povyplácal a odmenil i robotníkov z okolitých dedín. Stavba ho nevyšla draho. Je pravda, že hrad nie je celý murovaný, ale keď sa vyvaruje požiaru, odolá aj menšiemu obliehaniu a konečne sa aj jeho manželka bude tu, na jeho panstve cítiť bezpečne a nebude ju to ťahať preč.
No nestalo sa tak. Jasná k hradu neprilnula. Keď padla zmienka pocitu bezpečnosti, našla si nové výhovorky: bývajú tu veľké zimy, je to ďaleko od Kišmártoňa i Pätikostolia, kde mala priateľky. A napokon - najväčšia prekážka - aj do kostola chce chodiť častejšie, ale veruže sa ráno a večer bojí chodiť na okolo po ceste alebo chodníkom dolu krížom cez riečku.
Čo by neurobil milujúci manžel pre svoju najdrahšiu! Najmä ak je láskou slepý a nezbadá, že staré známosti mladej panej neskončili a že návštevy i poslovia na koňoch nejednu podkovu zodrali na ceste dolu Považím k Dunaju a naspäť. Narýchlo teda pozháňal tesárov a krátko im vysvetlil:
- Chcem chodník z hradu, priamo do kostola, aby sa naň dalo vyjsť len odtiaľto. A musí byť bezpečný, aby sa manželka, keď pôjde na bohoslužby, nemusela predierať pomedzi nejakých sedliakov a báť sa, že ju niekto prepadne!
- Hm, hm, hm... - pohútal majster tesár a pokrútil si hlavou, keď očami zmeral vzdialenosť zo Skalky ku kostolu,
-bude to
Po chvíli uvažovania sa nesmelo ozval:
- Pán gróf, a čo tak urobiť lávku vo vzduchu? ... Bola by na stĺpoch
a po nich by sa veru nik nevyškriabal! 
Gróf si ho najskôr nedôverčivo premeral a potom na návrh pristal:
- Dobre, zajtra si povedzte aké drevo a čo iné k tomu potrebujete a už aj začnite stavať.
0 niekoľko dní sa začali ozývať dobre naostrené sekery tesárov a medzi Skalkou a kostolným vŕškom začali vyrastať dvojice štíhlych a vysokých kmeňov. Na túto alej otesaných kmeňov prikladali spojovacie drevá, nabíjali hrubé dosky a zároveň ťahali nevysoké zábradlie.
Za niekoľko týždňov domácich i okolo idúcich ohúrila smelá konštrukcia drevenej lávky vychádzajúcej z podlažia na kamennej podmurovke hradu a končiacej na vŕšku pri kostole, naproti vchodu do sakristia.
Lávka - či most do kostola ... Tak to tu ešte nebolo, - pohoršoval sa nad týmto svetským rozmarom miestny farár, obdivovali ju chudobní i zemani, domáci i z okolia.
- Ľa, ako vypliešťajú okále! - rehotal sa obdivu ľudí mladý gróf. Nespokojná pani mohla bývať v bezpečí na hrade a bez obáv z prepadnutia zbojníckou čeliadkou, navštevovať bohoslužby aj vo večernom čase. Lávka sa pánovi hradu zapáčila. Z jej výšky raz za čas hádzal na cestu pod Skalkou za priehrštie drobných a zabával sa na tom, ako sa deti v prachu kudlili a naťahovali za vlasy v súboji o kovové mince.
- Tu máte, nažerte sa, vy žobrota sedliacka! - smial sa a zhadzoval ďalšie mince do pľacu. Neboli to však peniaze dávané z lásky. Skôr boli prejavom panskej pýchy a povýšenosti, ktorú nezakrýval ani vtedy, keď sedel na boku pred oltárom, v lavici vyhradenej pre jeho rodinu. Za zlobou a nadradenosťou sa však skrývalo trápenie Človeka, ktorý si nevedel rady s vlastnou ženou. Lebo tá sa za pár rokov rýchle najedia hradu, lávky do kostola i osobitnej lavice v kostole.
Horúca krv južanky, odchovanej plesovými sezónami v Pešti a vo Viedni, jej nedovolila žiť usadeným životom manželky zemepána na vidieku. Nepomohli prosby, zaklínanie ani kliatby manžela. Ba nepomáhal ani zákaz, že kočiar do Pätikostolia odíde s paňou len ak tá bude lietať, lebo brány zamkýnal gróf osobne a kľúče z rúk nikomu nevydal.
Jedného dňa, keď jeho pani išla pred jeho očami lávkou do kostola a on sa pobral do Hodoňa s kumpánmi na poľovačku, odišla. Až večer sa dozvedel, že nebolo treba otvárať bránu na hrade, lebo pri kostole už čakal cudzí krytý kočiar a hneď s paňou odhrkotal dolu Považím,
Dlho čakal zamĺknutý a zamračený pán na návrat svojej manželky. Nejaký čas sa utešoval: - Určite sa vráti. Nevydrží bezo mňa... a napokon - veď tu má všetko!-
Prešli mesiace, rok, no Jasná sa na hrade neukázala. Len pútnici a kupci z dolných zemí donášali mladému grófovi správy, že ju videli vo viacerých mestách v bujarej spoločnosti roztatárených rytierov a zemepánov. Sám gróf sa už menej zdržiaval na svojom hrade a častejšie na majetkoch pri Dunaji.
Honosná lávka chátrala, lebo od tej doby na ňu nik nevstúpil. pri jednom návrate Draškoviča do Domaniže ju v záchvate svetobôľu za krásnou Jasnou dal za cenu dreva rozobrať. Odišiel natrvalo na dolné zeme a hrad bez pána pustol a chátral.
Po odchode služobníctva najprv z neho zmizla väčšia časť zariadenia a potom dielo skazy zavŕšil určite nie náhodný požiar. Drevená nadstavba mocného zrubu zhorela a kamenné prízemie postupne rozobrali obyvatelia Domaniže na stavbu svojich domov a hospodárskych stavísk. Nikto viac nepočul o mladom pánovi ani o jeho krásnej žene. Ktovie, či sa napokon predsa len nenašli a nezavŕšili svoje pozemské bytie v láske a porozumení aj bez domanižského hradu a pánskej lávky do kostola...