Kňaz Juraj Vrtík prechádzal z Frivalda cez Suchú späť domov do Domaniže spolu so svojím kostolníkom. V horskej časti Suchá sa stretol s dvoma zbojníkmi z Jánošíkovej družiny, ktorí ich pristavili. Plebánus zvyknutý na takéto stretnutia, začal ich napomínať a karhať, aby zanechali zbojstvá, aby išli domov a živili sa statočnou prácou. Tento raz žiaľ dobre mienené slovo kňaza nepadlo na úrodnú zem To sa dotklo jedného zbojníka. Ba kňazovo napomínanie ho priamo rozzúrilo. Priskočil ku koňovi a stiahol kňaza na zem. Ďalšie kňazove slová ho ešte viac rozzúrili a začal sa proti bezbrannému kňa-zovi oháňať nožom. Ten sa bránil, ale neubránil sa. Stalo sa, čo sa nemalo stať. V potýčke zbojník kňaza ťažko zranil. Keď potom videl jeho krv, bojové nadšenie zbojníka upadlo a uvedomil si čo spravil. Zavolal svojho druha, vyložili raneného na koňa, priviazali ho, aby nespadol a pohli koňa, ktorý dobre poznal cestu domov a doniesol svojho pána na domanižskú faru. Čo sa stalo s kostolníkom? Ten sa naľakal a ušiel do krovia, kde sa zahrabal do suchého lístia. Druhý zbojník ho nasledoval a pretože sa dobre poznali, pomohol mu lepšie sa ukryť. Takto opisuje túto udalosť DOMANIŽSKÁ KRONIKA.
Keď sa vracal domanižský farár z Frivaldu 4. septembra 1712 a prechádzal cez Suchú, zohol sa pri studničke, aby sa napil vody. Vtedy na neho vystrelili dvaja zbojníci, pretože sa nechcel nechať ozbíjať Následkom postrelenia farár dňa 1. októbra 1712 zomrel. Tento Čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde V Liptovskom Svätom Mikuláši v marci roku 1713. Podľa Jánošíkovej výpovede farára postrelil Turiak, zvaný Huncaga zo Staškova a Plavčík z Dunajova. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy "Necroló-gium Dioecesies Nitriensis" sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivalda, kde spovedal pútnikov. Toľko brožúrka.
V štátnom oblastnom archíve v Bytči je uložená matrika zomrelých domanižskej farnosti za roky 1670 až 1731. Na foliante č. 131 je záznam o úmrtí a pochovaní Juraja Vrtíka z 5. októbra 1712. Matričný záznam svedčí o dvoch zbojníkoch, ktorí postrelili plebá-na. Tam je napísané:"... a duobus praedonibus traiectus est "preložené: postrelený dvoma zbojníkmi.
V tom istom Štátnom archíve v Bytči je uložená i HRDELNÁ
PRAVOTA s Jurajom Jánošíkom. Zo súdneho vyšetrovania zo 16. marca 1713 v Liptovskom Svätom Mikuláši sa píše: "Ponevač pre-depsaný Obžalovaný Juro Jánošík ... a no i jako sa z jeho vlastného vyznania zdá, jeho tovariši, kde on tiež bol prítomný, pátera
z Domaniže postrelili a bezbožne zamordovali." Podľa tohoto Jánošík mal byť iba svedkom vraždy domanižského farára.
Na 13. otázku trenčianskej série: "Kto bol príčinou vraždy niekdajšieho dôstojného pátera a plebana z Domaniže, nimi vykonanej a Či bol niekým na to najatí, použití alebo určení", Jánošík odpovedal: "Dva tovariši Plavčík z Dunajova a Turiak predpsaní strelili naňho a on v ten čas vodu pil na studni, a že od toho pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil. 'Tak sa zdá, že slová..."on v ten čas vodu pil na studni.." sa nevzťahujú na postreleného farára, ale na samého Jánošíka, čo by znamenalo, že i on bol prítomný na tejto jedinej vražde Jánošíkovej družiny. Turiak Huncaga (ináč Ján Krútnica), ktorý vražedný čin vykonal, pochádzal zo Staškova (obec na Kysuciach). Bol obesený v Liptovskom Svätom Mikuláši krátko po Jánošíkovej smrti.
Takto opisujú udalosť dokumenty. Podľa matričného záznamu sa udalosť stala 8. septembra 1712. Domanižský farár potom zomrel na následky zranenia 2. októbra 1712 a bol pochovaný - ako tradícia vyžaduje - 5. októbra 1712.
Vráťme sa na domanižskú faru, čo sa asi tam dialo. Po príchode koňa na faru, nastal v mestečku rozruch. Správa sa rýchlo rozšírila. Zranenému ihneď poskytli pomoc, ba pán zámku zabezpečil toho najlepšieho felčiara, ale márne. Zranený stratil veľa krvi a rany boli smrteľné. A tak zranený vrátil svoju šľachetnú dušu Stvoriteľovi, ktorému verne slúžil.
V cirkevnej vizitácii, ktorá sa nachádza na domanižskej fare, je uvedená príčina smrti: "a latronibus occisus est.." tj. že bol zavraždený zbojníkmi - lupičmi.
Nech to už bolo tak Či onak, pravdou ostáva, že bol smrteľne zranený tými, ktorí patrili do Jánošíkovej družiny, ktorá v skutočnosti nebola slávnou a ospevovanou družinou, ale iba tou, čo zaznamenali historické pramene- lúpežníci a zbojníci.
Pohreb zosnulého kňaza bol veľký a smutný. Zišli sa na ňom nielen všetci veriaci z celej farnosti a okolia, ale i kňazi a veriaci z iných farnosti. Veď išlo o smrť kňaza, ktorý sa opravdu stal v očiach ľudí hrdinom. Dosvedčila to aj prítomnosť nielen domáceho panstva, zemanov a šľachty z okolia.
Smútočné obrady boli vykonané v kostole o ktorý sa zomrelý príkladne staral. Tam bola i posledná rozlúčka, v ktorej bola vyzdvihnutá i vernosť nebohého, ako i zlo, ktoré vládne vo svete a ktoré prezentujú ľudia, ktorí sa živia nekalými zamestnaniami. Kde presne bol nebohý pochovaný nevieme. Natíska sa tu celkom oprávnene otázka, či nie je pochovaný v krypte kostola pod hlavným oltárom kostola, ktorého bol správcom.
V krypte domanižského kostola je skutočne pochovaný kňaz. Znaky, ktorými by sme mohli podoprieť naše tvrdenie, že je to skutočne on, boli nasledovné:
1. Nebohý bol hrdinom dňa a takému sa obyčajne dáva pocta i po
jeho smrti tým, že ho uložia na čestné miesto. A takým miestom pre
kňaza bola v tom čase krypta pod kostolom.
2. Menovaný bol mužom v aktívnom veku (58 rokov), čo by tak
tiež zodpovedalo mŕtvemu.
3. Mŕtvy je kňaz, nie žena, nie zemepán.
4. Odpočíva v bohoslužobnom kňazskom rúchu zelenej farby, čo
je farba obdobia "cez rok", ktorým je i doba jeho smrti.
5. Obuté má čižmy z tvrdej kože s nízkymi sárami, ktoré sa v tej
dobe nosili.
6. Niet žiadnej písomnosti, žiadneho dokladu, ktorý by túto dom
nienku popieral alebo hovoril o niekom inom.
7. Na cintoríne nie je žiaden jeho hrob.
A preto podľa vyše uvedeného sa môžeme domnievať, že v krypte domanižského kostola je pochovaný ten kňaz, čo bol obeťou jánošíkovcov v roku 1712.
Ešte v tridsiatych až štyridsiatych rokoch tohto storočia na deň Dušičiek bola krypta otvorená a sprístupnená i veriacim. Tí sem chodili, aby pri rakve zapálili sviečky a modlili sa za spásu jeho duše. V tejto dobe jeho telo a odev boli značne zachovalé. V súčasnej dobe už tomu nie je tak.
A čo JÁNOŠÍKOVCI? Hovorí sa, že keď sa o vražde dozvedel Jánošík, kruto potrestal vinníkov, vylúčil ich zo svojej družiny a povedal: "To sa nemalo stať. To je náš koniec!"
Jeho slová boli skutočne prorocké. Zemské úrady a súdna stolica Liptovská začala po tejto udalosti organizovať ozbrojené skupiny na chytenie Jánošíka a jeho druhov. Pandúri sliedili po celom území, kým sa kapitán hôrnych chlapcov nedostal do želiez a pred súdnu stolicu v Liptovskom Svätom Mikuláši.
Tam 13. marca 1713 mohol si Jánošík vypočuť v obžalobe i obvinenia z vraždy domanižského farára, tam si vypočul i rozsudok, ktorý bol vykonaný v marci 1713. A meno domanižského farára Juraja Vrtíka postupom času padlo do zabudnutia...